Mgr. Vladimír Ando, Ph.D.

Počátky čínské medicíny se v Česku datují do roku 1990, kdy paní doktorka Ludmila Bendová založila ještě s dalšími 1. školu tradiční čínské medicíny. Jak jste si s Lídou potkali?

Muselo to byť niekedy v druhej polovici 90. rokov, presne už neviem. Nezabudnuteľné ale je, ako si vtedy Lída vzala do hlavy, že to ja budem tlmočiť Číňanom na seminároch. Bránil som sa tomu ako čert svätenej vode, keďže som tušil, čo ma čaká, lenže jej hlava bola nakoniec tvrdšia. Ale koniec dobrý, všetko dobré. Som vďačný za to už štvrťstoročie bohatej spolupráce. Mne kontakt s prostredím praktickej medicíny a odborníkmi čínskymi i domácimi pomohol mnohé veci lepšie a presnejšie pochopiť. A opačným smerom dúfam, že moje hnidopišské lipnutie na pôvodnej terminológii, okrem toho, že študentom vypitím litrov krvi najskôr privodilo dočasné xuexu, v dlhšej perspektíve predsa len pomohlo lepšie sa naladiť na vlny starovekého uvažovania. Je obdivuhodné, ako Lída Bendová svojou nezmernou energiou už 30 rokov uvádza do živej praxe to, čo u mňa vlastne má konečnú na papieri. Keby automobilky okopčili jej baterky, už tu dávno nejazdí ani jeden diesel.

Ty jsi byl u toho, když do Čech začali jezdit čínští lektoři. Byl jsi tlumočníkem a překladatelem na seminářích. Jaké to bylo začít překládat tyto významné lektory z čínštiny v oboru, který je navíc velmi specifický? Určitě to nebylo jednoduché.

Môžem potvrdit, jednoduché to rozhodne nebolo. O to viac, že za našich čias štúdium sinológie na škole nebolo zamerané na živý jazyk, ten sme takmer vôbec nemali. Zato sa nás márne pokúšali naučiť kopec pre život nepostrádateľných vecí, ako trebárs vedecký komunizmus či kritiku maoizmu. Našťastie najpodstatnejšie na seminároch bola znalosť obsahu, kontextu a terminológie, v čom som sa za tie roky sedenia v textoch predsa len trochu zorientoval. Ale nervy to boli vždycky. Výsledok je na posúdení poslucháčov, snáď som úplne neprepadol.

Na jakého čínského lektora bys vzpomenul? Kdo Tě zaujal a čím?

Spomínam na viacerých, asi iba jedného z nich by som nevedel vyňať. Obdivoval som u tých prvých, ešte viac zo starej školy, ako boli Liu Jingyuan či Hao Wanshan, že dokázali odprednášať trebárs deväťdňový seminár v podstate z hlavy, len pár ručne písaných poznámok na papieri. A furt chrlili nejaké citáty v klasickej čínštine, peklo na zemi pre prekladateľa. Kdeže vtedy ešte boli nejaké powerpointy či videá. Študentom sa dymilo z papierov, ako od rána do večera zapisovali, napriek tomu boli šťastní za každú informáciu. Dnes sme už trochu rozmaznaní.

Co Tobě konkrétně přinesla filosofie čínské medicíny. Jak Tě to změnilo či jak to změnilo tvůj úhel pohledu na život?

Hm, teraz by som asi mal nasadiť filozofický výzor č. 1, zadumaný pohľad do diaľky, a vyprodukovať nejaké tajuplné múdro. Ale pravdu povediac, ani si nemyslím, že by ma bohvieako bola zmenila. Skôr potvrdila, objasnila, spresnila predtým len neurčité tušenia. Stále si myslím, že taoistické učenie, na ktorom stojí a je jeho čiastočným priemetom do praxe, sa dostalo asi najbližšie k porozumeniu zákonitostí bytia, vlastne aj nebytia. Ale dokázať sústredene žiť podľa neho je zrejme dané málokomu. Na zozname sa nevidím.

Jeden z lektorů, který k nám jezdil asi nejdelší dobu, byl dr. Wang Fuyin. Strávil jsi po jeho boku při přednáškách téměř deset let. Jak na něho vzpomínáš?

Neraz si na pána Wanga spomeniem, a je smutné, že už sa s ním nikdy neuvidíme. Vnímal som ho ako rýdzeho človeka, pre ktorého práca bola skutočne poslaním. Rozdával nezištne svoje vedomosti a skúsenosti pre vec samotnú, aby prinášala úžitok všetkým, nešlo mu o vlastný prospech. Máme naozaj šťastie, že sa rozhodol svoje poznanie odovzdať nám, a v osobe jeho syna pretrváva i perspektíva pokračovania do budúcnosti.

V brzké době bude vydána kniha dr. Wang Fuyina na téma reflexních masáží, kterou jsi přeložil. Co tam najdou čtenáři? V čem je kniha přínosná z tvého pohledu?

Verím, že bude prínosná a užitočná aj pre našich praktikov. O to viac, že ide o metódu všeobecne známu i používanú aj u nás, a to aj mimo okruhy čínskej medicíny. Využíva poznatky západnej medicíny a doktor Wang ju ešte obohatil o mnohé pohľady a prístupy čínskeho lekárstva, ako aj bohaté skúsenosti z dlhoročnej vlastnej praxe. Podarilo sa mu vytvoriť veľmi účinnú, pritom vo svojej podstate na prevádzanie jednoduchú metodiku, ktorá v sebe účelne kombinuje oba systémy a je prístupná každému.

Byl jsi několikrát v Číně, poprvé tuším v roce 1985. A naposledy jestli se nemýlím, v roce 2011. Jak se změnila Čína za těch 30 let z tvého pohledu? Jak tam přijímali dříve někoho ze Západu a jak je to nyní?

Tie zmeny sú skoro nepopísateľné pre toho, kto trebárs pozná Čínu dnes, ale nemal možnosť ju zažiť pred 30–40 rokmi. Ani nevraviac o tých, čo tam nikdy neboli. Keď som v 80. rokoch cestoval po čínskom vidieku, pripadal som si ako o storočie naspäť, chudoba a zaostalosť trčala zo všetkých strán. Veľká časť ľudí chodila ešte v modrých montérkových uniformách z čias Maa, v zime nosili zelené ťažké vatované kabáty až po zem, v lete sivé tesilky a biele košele s krátkym rukávom, muži aj ženy rovnaké. Po uliciach sa valili rieky bicyklov, súkromné autá neexistovali, na cestách okrem nejakých taxíkov boli len rozhegané mestské autobusy s hrkotajúcim otvoreným motorom vedľa šoféra, nákladiaky, kópie našich Tatier 111 či trambusov, pár motoriek Červená vlajka, nápadne pripomínajúcich starú Jawu 250. Československo vôbec malo vtedy u Číňanov ešte veľký zvuk, považovali nás za vyspelú priemyselnú krajinu, veď v 50.–60. rokoch sme im my pomáhali s industrializáciou. Bytová kultúra pozostávala väčšinou z holej betonovej dlážky, drevený stôl a pár stoličiek, skriňa, žiarovka visiaca zo stropu. Okrem panelákovej zástavby nebola nikde kanalizácia, voda pre celú ulicu bola neraz jedna vyvedená vodovodná trúbka s ventilom. Tam sa pralo, umývalo. Cestovanie po krajine bolo značne obmedzené, len do povolených miest, čo sa mi však viackrát podarilo ignorovať. Lístky na diaľkové spoje sa museli zháňať dlho dopredu, vlaky boli natrieskané, a sedieť trebárs 22 hodín na drevenej lavici už vyžadovalo určitú výdrž, aj psychickú. Celé týždne na cestách som bol takmer všade jediný cudzinec. Kam som prišiel, pripadal som si ako superstar, ľudia sa okolo mňa hŕčili, človek bol stredobodom pozornosti, čo ale trebárs na WC, ktoré niekde predstavovala len otvorená betónová plošinka s dierami do zeme popri sebe, nebolo bohviečo. Aj vo veľkomestách bola celkovo životná úroveň dosť biedna, na druhej strane však už vtedy bolo v obchodoch koľkokrát viacej tovaru než u nás. A začala sa rozbiehať výstavba, kde sa pracovalo v neskutočnom tempe. Napríklad hrubá stavba asi 12poschodového domu z tehál, čo som chodieval okolo, bola hotová za týždeň. A to pritom všetko ručná práca bez strojov, lešenie používali zväzované bambusové. V 90. rokoch sa potom rozbehol nebývalý boom, Čína sa vydala cestou akéhosi kapitalistického socializmu, dnu začal prúdiť kapitál, von Číňania na štúdiá. V mestách začali vyrastať ohromné sídliská, výškové hotely, banky, firemné kancelárie, 8-10prúdové autostrády s premosteniami. Napríklad kde dnes stojí za riekou v Šanghaji ten sklenený finančný megapolis s polkilometra vysokými mrakodrapmi, boli v čase, keď som tam pobýval, len políčka, pár prízemných domčekov, a ja na bicykli. Cez rieku prevážala taká džunková kompa, ani len most neexistoval. Prechod do nového storočia znamenal v týchto pozorovateľných parametroch pre Čínu doslova presun do iného tisícročia. Dnes má svoju vlajku na Mesiaci, ich sonda práve letí k Marsu, stavajú lietadlové lode, dopravné lietadlá, stealth stíhačky, jazdia na levitujúcich rýchlovlakoch, sú veľmoc v mobilných a iných moderných technológiách, prakticky sebastační vo všetkom mysliteľnom spotrebnom tovare a jeho producentom pre celý svet, ktorý zdá sa si pomaly nakoniec skúpia. Stovkám miliónov ľudí sa za 30 rokov zdvihla životná úroveň na celkom porovnateľnú s našou, dolárových miliardárov majú snáď viac než Amerika. Pri posledných pobytoch som si v čínskom prostredí už pripadal akýsi zaostalý, zase ako z iného storočia v opačnom garde, na ulici po mne ani pes neštekol, môjmu mobilu sa smiali... Niet pochýb, že aj Čína má a bude mať i do budúcnosti kopec problémov, ekonomických, politických, demografických a iných, ale zmeny, ktoré sa tam udiali v tak relatívne krátkom časovom úseku, sú jednoducho ohromujúce.

Jak vnímáš vývoj čínské medicíny za posledních 30 let. Kam se v ČR čínská medicína posunula?

Posunula sa rovnakým smerom ako Čína celkovo, čiže westernizovala. Na jednej strane nastal ohromný rozmach po všetkých stránkach – množstvo univerzít, veľkých štátnych nemocníc, farmaceutický priemysel, technické inovácie, rozsiahly výskum, mraky literatúry, odborných článkov. Na druhej strane je stále väčšie prelínanie so západnou vedou vo snahe dokázať svetu, že aj čínska medicína je vedecká disciplína, a nie len nejaké náhodné ľudové liečiteľstvo. Vo výučbe na fakultách, pokiaľ viem, už skoro prevažujú predmety západnej medicíny nad čínskou, čo samozrejme ovplyvňuje prístup, uvažovanie. Ale treba povedať, že staré tradície udržujú a podchytávajú. Umožnili napríklad osvedčeným ľudovým lekárom bez vzdelania, aby mohli mať svojich študentov, neustále vychádzajú vydania klasických diel, štúdie a komentáre k nim, niektoré ľudové praktiky ako guasha sa včlenili do zdravotníckeho systému a môžu sa študovať a praktizovať ako odbornosť, atď. Proste oba systémy existujú spoločne aj vedľa seba, legislatívne sú úplne rovnocenné.

Kromě čínské medicíny a knihám se věnuješ také hudbě. Hraješ v kapele. Jakou muziku máš rád a co Tě k ní přivedlo?

No, ja som vlastne za mladi úplne pôvodne mal vysnívanú kariéru bigbítovej star, ale ktosi tam hore pomotal lajstrá alebo čo a skončil som u Číňanov. V tej dobe chcel byť ale beatmanom každý, kto zvládol tri akordy na gitare alebo trafiť paličkou činelu. Tejto hudbe sa v časoch, keď som vyrastal, nedalo vyhnúť, napĺňala celý éter, dokonca i cez železnú oponu, za ktorou sme žili, sa predrala. To akurát vrcholila éra melodických beatových skupín, Beatles, Hollies, Bee Gees, u nás trebárs Prúdy, Blue Effect, a na pódiá práve začali vyliezať prvé hardrockové kapely ako Led Zeppelin, Deep Purple, Uriah Heep, dnes už vlastne dinosauri. Potom sa to ďalej rozvetvilo do rôznych smerov, z ktorých mňa najviac oslovila artrocková hudba, ako sú Yes, Emerson Lake and Palmer, Collegium musicum, ale i mnohé ďalšie kapely, Jethro Tull, Pink Floyd, zoznam by bol dlhý. Pred nejakým časom som po dlhých desaťročiach pauzy po druhý raz vstúpil do tej istej rieky, šoubiznis sa určite zachvel v základoch.